
Ocean Stoyle bol ten najlepší priateľ, akého si človek môže priať. To bolo každému jasné už keď mal sedem rokov. Aj vtedy to bol uličnícky a prešibaný chlapec, ktorý bol ale schopný urobiť všetko, aby pomohol svojim blízkym. Svoje o tom vedela aj Carey Wilkinsonová, jeho najlepšia kamarátka. Vedela, že z Oceana by vyrástol úžasný a dobrý človek - vtipný, obetavý a súcitný, schopný rozjasniť deň takmer každému (možno až na nepríjemného zmrzlinára, ktorý chodieval každý pondelok okolo ich domu), a je možné, že časom by medzi nimi došlo aj k niečomu viac, než je iba kamarátstvo. Ale vtedy mali sedem a nad takýmito vecami nepremýšľali.
Dalo by sa povedať, že na to mali ešte dosť času, ale nebola by to tak úplne pravda. Ocean toľko času nemal.
V jeden večer sa totiž išiel hrať s Carey pred ich dom. Carey vedela, prečo tak náhle chce byť preč z domu. Hádku jeho rodičov bolo počuť aj vonku pri ceste. Bolo to trochu zvláštne, pretože manželia Moira a Roy Stoylovci patrili medzi najvzornejšie páry v mestečku. Ale z času na čas sa každý pár poháda.
Ocean zobral loptu a hodil ju Carey. Tesne pred tým, než ju stihla zachytiť a hodiť mu ju späť, do nej zozadu vrazilo auto. Zmietlo zo sebou aj Oceana a oboch ich pritlačilo ku stene domu.
Napriek závažnosti ich zranení neumreli hneď. V zlom stave ich previezli do blízkej nemocnice, kde Ocean vydržal tri dni. Potom odišiel. Vo siedmych, takmer ôsmych rokoch sa jeho život predčasne ukončil.
Carey sa držala o niečo lepšie, no lekárom robila starosti jej kóma. Bolo to, akoby sa už nikdy nemala prebudiť. Okrem toho, že sa jej pod viečkami splašene pohybovali oči, vyzerala akoby iba spala. Preto jej prischla prezývka Šípová Ruženka. Ľudia z celého mesta ku nej chodili a nosili jej darčeky a kvetiny. Dostalo sa to aj do novín a televízie. Všetci sa modlili, aby sa malá Carey prebudila.
A tak sa aj, po neuveriteľných dvoch mesiacoch, stalo. Carey sa síce prebudila, ale mala pocit, akoby v nej niečo umrelo. Malá časť jej duše už nebola. No tento pocit nebol to jediné, čo sa na nej zmenilo. Zmeny v nej boli hlboko, a aj keď ich navonok nebolo vôbec vidieť, cítili to všetci okolo nej. Malá Carey už nie je tá, čo bývala. Dievča, ktoré prežilo, ako ju niekedy prezývali, už nebola rovnaká.
Carey nevedela, že Ocean je mŕtvy. Lekári a rodičia sa rozhodli, že jej to zatiaľ nepovedia. Pýtala sa na neho každý deň, no po čase s tým prestala. Vyzerala omnoho spokojnejšie, ako predtým, a jej stav sa zlepšoval.
Keď za ňou prišla jej mama, aby jej tú správu oznámila, očakávala, že sa rozplače, zosype alebo hocičo podobné. O to viac ju prekvapilo, keď jej namiesto toho Carey povedala, že to nie je pravda - Ocean tu je stále, dokonca aj v tejto miestnosti. Nech sa jej mama snažila akokoľvek, Carey nepresvedčila o opaku.
Jedna zdravotná sestra v noci začula, že si Carey v noci pre seba niečo šepká. Keď sa do toho započúvala, zistila, že sa s niekým rozpráva, aj keď bola miestnosť úplne prázdna.
Psychológ si to vysvetlil iba ako jej reakciu na smrť najlepšieho priateľa - nedokázala prijať fakt, že je mŕtvy, a tak si predstavila, že je stále vedľa nej. To vysvetlenie bolo úplne logické a dávalo zmysel, no napriek tomu mali jej rodičia niekedy pochybnosti. Hlavne vtedy, keď Carey vedela niečo, čo nemala odkiaľ vedieť - napríklad, že syn ich susedky sa ide ženiť alebo že ich učiteľke zrazilo mačku auto, a vždy, keď sa jej na to opýtali, povedala, že jej to povedal Ocean. Všetkým z toho naskakovali zimomriavky a čoskoro sa začali Carey vyhýbať. Už ju nikto neprišiel podporiť, ani jej nedoniesol kyticu. Okrem jej rodičov, a Oceana, ako ich stále presviedčala, ku nej nechodil nikto. To sa nezmenilo ani keď ju pustili z nemocnice a ona začala chodiť do školy. Všetci spolužiaci sa jej báli. Dokonca aj učitelia.
No Carey sa nikdy necítila osamelá. Teda, možno niekedy, ale vedela, že rodičia tu budú vždy pre ňu... A Ocean, samozrejme, tiež.

Jako prolog se mi to líbí a jsem zvědavá na další pokračování. Jak si pohraješ s dějem a postavami. :)