
Zažmúril na mňa ako krt.
,,Ja som Lynnx, tvoj štylista. Obliekam siedmy obvod tak, ako sa patrí už päť rokov!" vykríkol na mňa. Hovoril zvláštnym, piskľavým hlasom. Ako som sa dívala na neho dolu, bolo mi to trochu trápne. ,,O niekoľko hodín sa začína slávnostné otvorenie a ja ťa mám obliecť tak, aby to pritiahlo čo najviac pozornosti a zároveň si nebola na smiech. Okrem toho to mám ešte zladiť so zameraním tvojho obvodu. Kostým musím na mieste vymyslieť a ušiť, a mám na to iba pár hodín, nehovoriac o tom, že rovnaký musím urobiť aj pre toho, čo prišiel s tebou. Aj keď o toho sa stará Tannia. Budeme musieť pracovať ako včely a mravce dohromady, aby sme to zvládli dobre a načas! Preto nebudeš robiť žiadne zdržiavanie, jasné?" počas svojho monológu prešiel ku stolíku a zase si ma prezeral. Potom nespokojne zacmukal. ,,Ako vidím, bude to s tebou ťažšie ako s ostatnými, ale ja to zvládnem!"
Trochu ma to urazilo, ale nestihla som nič povedať, pretože ma ihneď potiahol za ruky a zhodil z postele, na ktorej som doteraz sedela. Zase som si musela dať dole župan a rozpažiť ruky, a on si vytiahol z vrecka kabátu meter a začal ma zmeriavať. Niekedy ani nedočiahol, takže sa musel postaviť na stoličku, ale vyzeralo to, že za tých päť rokov si na to už zvykol. Meranie bolo hotové za niekoľko minút, potom si jednoducho sadol a ja som mohla takmer vidieť, ako premýšľa. Zakričal na supov a tí sa sem prihrnuli ktovie odkiaľ. Za nimi išlo ešte jedno dievča so slabohnedými vlasmi, ktoré sa jemne vlnili a siahali jej po pol chrbta, a tlačilo pred sebou podnos s jedlom. Prišlo predo mňa a ospravedlňujúco sa usmialo.
,,Mali sme trochu problémy so systémom prínosu jedla, takže ti ho musíme doniesť osobne." Povedalo mi, a aj keď som veľmi nepochopila, o čom hovorí, pripadalo mi milá a úplne obyčajná, narozdiel od ostatných v tejto miestnosti. Položila na podnos predo mňa tanier a príbory. Nechápavo som hľadela na niečo zelené so zemiakmi na jednej strane taniera, oválnym veľkým kúskom mäsa uprostred a po boku kúsok šalátu, na ktorom bol položený citrón a nejaká hustá biela omáčka. Dievča ku tanieru dalo ešte malú mištičku s takmer priezračnou vodou, v ktorej plávali maličké biele a zelené kúsky. Privoňala som k nej a zistila som, že je v tom cesnak a ešte niečo.
Keď si všimla môj pohľad, ukázala na mäso a vysvetlila mi, že je to losos, to zelené je špenát zmiešaný so zemiakmi, meno bielej omáčky som prepočula cez Lynnxove občasné výkriky poznania sprevádzané náhlym zamĺknutím a zamračením, ale trochu som z nej ochutnala a chutila dobre.
,,Všetko zo štvrtého obvodu." Povedala mi a pokrčila plecami. Vďačne som sa na ňu pozrela.
,,To stačí, Luva." Odrazu povie zvláštnym, podráždením tónom modrá holohlavá supka. Rýchlo som sa na ňu pozrela a uvedomila som si, že keby nebola supka modrá a mala by vlasy, podobala by sa na Luvu.
Luva odišla bez podnosu z miestnosti a ja som sa pozrela na tanier, čo mi tu nechala. Jedlo na ňom vyzeralo dobre, ale nebola som si istá, či tak bude aj chutiť. Odkrojila som si maličký kúsok z lososa a prehltla ho. A potom ďalší a ďalší. Jedlo bolo naozaj vynikajúce.
Nakoniec som na tanieri nenechala ani smietku. Supy a Lynnx s iskierkou v očiach ma sledovali, ale ja som si už stihla na ich pohľady zvyknúť. V tej sekunde, ako som zložila príbor, Lynnx vyskočil.
,,Zatiaľ, čo si jedla, som vymyslel tvoj kostým. Lia, podaj mi náčinie!" Trochu som sa obávala, čo myslí tým náčiním, a vydýchla som si, keď mu supka s červenými očami podala iba obyčajný papier s ceruzkou. Lynnx papier tresol o stolík, pridržal si ho rukou a začal divo a rýchlo kresliť. Keď o niekoľko minút dokreslil, neukázal papier mne, ale podal ho späť Lii, s prosbou, aby ho zaniesla Trianne čo najrýchlejšie. Lia sa o niekoľko sekúnd vrátila a povedala, aby Lynnx pribehol ihneď sem.
Zahromžil a zamrmlal niečo o tom, že to musí byť vždy on, čo ku nej má ísť, a ona si nikdy ani neobťažovala prísť k nemu. Vybehol dvermi a supy sa ponáhľali za ním.
Odrazu som v izbe sama, a nie som si istá, či mám ísť za nimi, počkať tu alebo odísť niekam inam. Počkala som niekoľko minút, až som na chodbe počula nejaké kroky a o chvíľu do izby vstúpila Luva. Keď ma tu uvidela, usmiala sa a začala spratávať zvyšky jedla a riad na podnos.
Sledovala som ju, pretože som nevedela, ako začať rozhovor, alebo či vôbec mám. Naložila všetky veci na podnos a už išla odísť, keď sa zarazila a pozrela na mňa.
,,Veľa šťastia v Hrách." Povedala mi.
,,Ďakujem." Poviem jej a potom skloním hlavu a spomeniem si na vyžrebovaných profesionálov. ,,Budem ho potrebovať." Zašepkám.
Luva sklesne. ,,Terajší vyvolení vyzerajú desivo, ale myslím, že ty máš šancu."
,,Vážne?" to ma naozaj prekvapí. Zrejme to povedala iba z ľútosti, pretože po našom zatiaľ príšernom vstupe nás nikto nemôže považovať ani za rovnocenných protivníkov.
Zase pokrčí plecami. ,,Možno ti to tak nepripadá, ale ty vyzeráš šikovne. Si trochu iná ako oni - kým oni sa budú bezcieľne zabíjať medzi sebou, ty im zatiaľ zničíš prístrešky alebo ukradneš zásoby." Povedala mi a potom sa na mňa zase ospravedlňujúco usmiala. ,,Musím už ísť. Možno sa ešte niekedy uvidíme..."
,,Kyla." Doložím automaticky.
,,Kyla." Zopakuje a pokýva hlavou. ,,Takže ahoj, Kyla."
Odzdravím sa jej a zamyslene sa dívam pred seba. Myslela to vážne, alebo ma iba chcela utešiť?
