
Keď vlak zastal, okolo neho sa zhromaždil veľký dav. Ako Carmen vystupovala, všetci začali šalieť, kričať a tešiť sa. To sa dalo pochopiť, Carmen bola taký ich miláčik. Jej volania na slávu sa možno ešte dali ospravedlniť, ale nie tie naše. Len čo sme vystúpili na nábrežie, hluk okolo sa zdvojnásobil. Ľudia boli nadšení, že nás vidia. Niežeby som bola ja nadšená z toho, že vidím ich. Keby sme sa stretli za iných okolností, možno by som bola z ich pozornosti poctená, ale takto som bola pre nich iba hračka. Niečo, čo ich chvíľkovo zabaví, ale v podstate je im jedno, či prežijem alebo nie. Ide iba o to vzrušenie z Hier. Akoby všetci zabudli, že sa dívajú na živé deti.
A preto si nie som istá, ako sa ku nim mám správať. Mám sa na nich usmievať a mávať im? Alebo sa na nich mračiť a pohŕdať nimi? Nakoniec nerobím vôbec nič. Pravdepodobne to nie je pre môj úspech (alebo dĺžku života) najlepšie, ale nedokážem sa prinútiť k zamávaniu alebo úsmevu. Za davom sa objaví ďalšie veľké auto. V obvodoch nemal osobné autá vlastne nikto, a aj autá na prepravu vecí a produktov sú vzácnosťou, no na počudovanie ani tu ich nie je veľa. Je to príliš drahá záležitosť, ktorú si zrejme už nemôže dovoliť ani Sídlo. Prezident určite nejaké má, ale okrem ľudskosti a skutočných priateľov nie je nič, čo by on nemal.
Auto nás odvezie pred nejakú jasno modrú budovu, a na moje počudovanie sa nezastaví pred ňou, ale vstúpi do akéhosi podchodu pod budovou. Tma v ňom ma udrie do očí, pretože ulice nad ním sú plné svetla a farieb ako dúha. Vystúpime a vodič, ktorí nám zatiaľ nevenoval ani jeden pohľad či slovo, nás vedie cez nejaké ďalšie dvere, po schodoch hore, až sa ocitneme vo veľkej svetlej miestnosti. Steny okolo sú zo skla, takže mám dobrý výhľad na mesto podo mnou, na ďalšej stene je niekoľko dverí a oproti nim sú pohodlné hnedé kreslá a dva kvetináče s nejakou zelenou nekvitnúcou rastlinou. Carmen sa ku nám zozadu priblíži.
,,Toto je Skrášlovacie stredisko. Tu sa o vás postarajú štylisti. Nebojte sa, nebude to nič také hrozné." Rýchlo nás ubezpečí, keď uvidí naše výrazy. Potom už ale odchádza dvermi, ktorými sme prišli. Nadýchnem sa a otočím. Hneď potom, čo sa stratí v tme, z niektorých dverí vybehnú dvaja ľudia, jeden muž a jedna žena, a netrpezlivo si nás prehliadajú.
,,Tak na čo čakáte? Pohnite si, nemáme na vás celý deň! Ty, pod sem!" ukáže muž na mňa a ja ho neisto nasledujem do dverí. Ocitnem sa v miestnosti so zeleným čalúnením po stenách a troma posteľami, oddelenými bielymi závesmi. Pri jednej z postelí stoja ďalší dvaja ľudia. Schytia ma a najprv sa ma prezerajú ako supy. Potom mi povedia, aby som sa vyzliekla, čo sa mi nepáči, ale zazerajú na mňa takým spôsobom, až sa bojím ich neposlúchnuť. Ľahnem si na jednu z postelí a oni ma prekryjú bielym uterákom. Potom jedna z nich - žena s dlhými, fialovými vlasmi a červenými očami, na ktorých istotne nosí nejakú šošovku, zoberie z bližšie položeného stolíka pinzetu. Trochu sa uvoľním, pretože to pre mňa nie je nič nové - keď som mala čas alebo sa konalo niečo významné, vždy som sa predtým oholila. Síce to nebolo veľmi často (ako to už iste postrehli), ale zvykla som si na to a nebrala to ako nič výnimočné.
Najviac času venovali môjmu obočiu a nohám, drobné chĺpky na rukách, o ktoré je zbytočné sa starať, nechali tak. Počas celej procedúry sa ku mne správali skôr ako ku koristi, a prezerali si ma stále rovnakým supím pohľadom. Natierali ma mazľavými olejmi a umývali mi vlasy, až boli také jemné, aké som ich nikdy nemala. Keď boli po niekoľkých hodinách konečne spokojní, sup s vlasmi, ktoré mi pripadali, akoby sa pri každom jeho pohybe zvlnili a zmenili farbu, mi pomohol vstať, a supka s tmavomodrou pokožkou a žiadnymi vlasmi, no hneď niekoľkými obrovskými náušnicami v uchu, mi podala župan. Obliekla som sa, zatiaľ čo oni odišli z miestnosti. Vtedy do nej vstúpil niekto ďalší, môj hlavný štylista. Pozrela som sa na neho, ale musela som skloniť hlavu, aby som sa mu dívala do očí. Siahal mi asi po pás, a bola som si istá, že si dal nejakým spôsobom zmenšiť výšku. Namiesto vlasov mal jeden krátky vrkoč zapletený vzadu na hlave, ktorý sa strieborne leskol, a inak iba plešinu. Obliekol sa do dlhého kabátu, pod ktorým mal niekoľko vrstiev svetrov, tričiek, šatiek a ktovie, čoho ešte.

pěkné