
Cesta na stanicu je veľmi dlhá a všade je plno ľudí, ktorí na nás hľadia ako na atrakciu. Prehltnem, je mi to strašne nepríjemné.
Kamery sledujú celý náš príchod, ale nemyslím, že by sme boli zaujímaví. Pôsobíme iba ako dvaja maličký ufňukanci, nie ako bežní vyvolený zo siedmeho obvodu.
Jedno dieťa vybehne na cestu, ale len čo sa ku nemu priblížime, zvrtne sa a utečie. Aj s jeho mamou na nás smutne hľadia spred dverí ich domu.
Keď konečne dorazíme na stanicu, náš vlak tam už čaká a pred ním ďalšia skupina zvedavcov. Všade naokolo sú kamery a okrem toho ideme aj na veľkých obrazovkách. Zahľadím sa na náš obraz a je mi do plaču. Aká je šanca, že prežijeme vôbec jeden deň? Nedivila by som sa, keby som umrela ešte na ceste do Sídla!
Vystúpime z auta a Carmen ide popri mne. Vyzerá rovnako smutne ako ľudia za nami. Možno tá úloha mentora nie je až taká úžasná, ako sa zdá. Ale za tie peniaze a slávu to stojí.
Uvedomím si, že si predstavujem samu seba ako mentorku, obklopenú bohatstvom, ale donútenú posielať deti na smrť. Život vyvoleného v aréne závisí aj od toho, ako sa zachová mentor. Je to veľká zodpovednosť. Možno väčšia, ako dokáže toto mladé dievča, ktoré to robí sama a po prvýkrát uniesť.
Thom vojde do vlaku ako prvý. Potom idem ja, ale na schodíkoch sa ešte posledný krát otočím a prezerám si celú krajinu. Je možné, že ju vidím naposledy... Potom smutne vstúpim do vagóna. Carmen pôjde ako posledná a dvere sa za ňou zatvoria. Potom sa ku nám otočí a usmeje sa.
,,Volám sa Carmen Corney, vaša mentorka." Povie nám a podá nám ruku. Thom ju prijme, ale ja na ňu len hľadím a ona to diskrétne odignoruje.
,,Prečo ste naša jediná mentorka? Nemali by byť náhodou dvaja?" opýtam sa namiesto toho detsky- naivným tónom.
Carmen znervóznie. Minulého víťaza musí poznať, veď bol aj jej mentorom. Určite vie, čo s ním je.
,,On... Odmietol prácu mentora." Vyhlási.
Vtedy sa do toho zapojí aj Thom.
,,To ale predsa nie je možné!"
,,O to práve ide." Povie a odkráča ďalej do vozňa. Pozriem sa na Thoma. Takže sme na to sami, ak nerátame pomoc labilnej, sedemnásťročnej dievčiny a prehnane optimistického sprievodcu. Keď už sme pri tom, kde vlastne je?
Nazrieme do miestnosti prd nami. Je to niečo ako obývačka spojená s jedálňou. Madison Mai Hepplewhite leží rozvalený na gauči a nohy má vyložené na stolíku. Vtedy sa vlak pohne a on spadne na zem. S nadvihnutým obočím sledujem, ako vstáva a smejem sa pri tom. Len čo sa pozviecha zo zeme, pozrie na nás,
,,Pripadá vám to vtipné?!" zamračí sa. ,,Choďte radšej do svojich izieb. Jedlo bude o niekoľko hodín. Tu im to vždy strašne trvá..."mrmle si popod nos a odchádza preč, a ja s Thomom ideme za ním, keďže nám nikto neukázal, kam máme ísť. Zavedie nás do vagónu, kde sú samé dvere. Jedny z nich otvorím. Vzhľadom na šírku vlaku som nemohla čakať na zázraky, aj keď sa nám to architekt zrejme snažil splniť. Miestnosť bola veľká, ale úzka, bola sem navlečená jedna veľká posteľ, niekoľko skriniek so zásuvkami a oblečením a jedna veľká stolička, ktorá bola prílišne prezdobená a zbytočne zaberala miesto. Vo dverách vedľa bola kúpeľňa a šatňa. Možno to bolo strašne luxusné, ale mne sa to ani v najmenšom nepáčilo.
Otvorila som skriňu a prezerala som si oblečenie. Vtom som si uvedomila, že som si nezobrala nič z domova. Je pravda, že sme si toho veľa zobrať nemohli, ale ja som si nezobrala ani vec, ktorý mi mal siedmy obvod pripomínať. Ale kedy som mohla? Nebola som si ani istá, čo by som si sem doniesla.
S povzdychom som vyšla z izby a rozhodla som sa, že cestu radšej strávim pri televízore. Vrátila som sa do obývačky a sledovala program. Onedlho dávajú zábery zo žrebovania z prvého obvodu. Vylosujú nejaké vysoké a chudé dievča a ostatné sa takmer pobijú o to, aby ju mohli nahradiť. V prvých dvoch obvodoch je to pre deti česť. Nakoniec sa ale rozhodne, že do arény pôjde predsa len to dievča. Z toho hluku poriadne ani nepočujem jej meno, ale zdá sa mi, že sa volá Warbler. Okrem nej vylosujú ešte mohutného tmavovlasého chalana. Ku svojmu sprievodcovi sa blíži pyšne, a nikto sa neodváži snažiť sa ho nahradiť. Musí mať medzi nimi veľký rešpekt - ktorý si určite nejako získal, takže si ho môžem rovno priradiť na zoznam mojich potenciálnych zabijakov.
Vtedy do obývačky prišli aj ostatní. Thom si sadol vedľa mňa a Madison sa zozadu oprel o gauč. Carmen si ku nám tiež prisadla a všetci sme sledovali televíziu ako zhypnotizovaní.
Ešte raz ukázali záber na vyvolených prvého obvodu a nasledoval nudný program o vzbure a zlom dopade na ľudstvo vojny. O hodinu pôjdu zábery z druhého obvodu.
Zahryzla som si do pery. Vyvolený z prvého obvodu vyzerali nebezpečne, ale to bude zrejme iba slabý odvar druhého obvodu. Títo profesionáli vyhrávali takmer vždy, boli krutí a nemilosrdní. Pre nich bola prehra neprípustná, na toto boli trénovaní už od 12. Cvičili ich na rozdávanie rán všade, kde sa niečo pohne, hádzať oštepmi, rozmáchať sa sekerou, strieľať z luku či prepichovať žalúdky... Dokážu využiť každú časť arény na to, aby niekoho zabili. A aká vlastne bude aréna? Tvorcovia vždy vymyslia niečo nové. Dúfam, že nám dajú les. V lese som vyrastala, už od šiestich rokov som tam musela pomáhať, ako všetky deti. Aj keď som nemala možnosť naučiť sa loviť či spoznávať rastliny, za tie roky som sa dozvedela aspoň niečo a v lese som sa cítila príjemne, ako doma.
Vtedy dávali opäť žrebovanie. Napäto čakám, koho vylosujú. Ako prvú vylosujú zlatovlasú krásku, ale ihneď sa namiesto nej prihlási nepríjemná čiernovláska s dlhými nohami. Obe prídu na pódium a postavia sa vedľa sprievodcu, ktorý ide vylosovať chlapca.
Nastane ticho.
,,Lukas Granth." Povie, ale ticho zostáva. Dav sa rozostúpi. Na tribúnu vstupuje vysoký blondák. Nedá sa povedať, že by pôsobil príliš desivo - teda, vyzeral nebezpečne a určite by ma dokázal zabiť aj holými rukami, ale stavbou tela pripomínal skôr vyvoleného z prvého obvodu. Vyzerá lepšie, ako som si ho predstavovala. Ale potom ukážu záber na jeho tvár a kamera až príliš zdôrazňuje jeho oči, také tmavé, že to vyzerá, akoby ani nemal dúhovku, čo ostro kontrastuje s jeho bielkom, bielym ako sneh. Pripadajú mi prázdne, bez štipky emócií a ľudského citu. Ako oči zabijaka.
Aj keď ho sledujem iba v televízii, takmer cítim strach, ktorý z neho ide. Dav pod sebou si prezerá ako korisť, ako stádo oviec, ktorým vládne. Chce sa mi od neho utiecť a niekde sa skryť, ale sedím ako primrazená k sedačke, neschopná pohybu. Predstavujem si iba, ako ma zabíja v aréne. Roztrasú sa mi ruky.
,,Ten vyzerá ale desivo." Utrúsi Madison a uchechtne sa, za čo si vyslúži od Carmen nahnevaný pohľad.
To všetko zachytím iba kútikom oka, pretože nedokážem odlepiť oči od obrazovky a musím sledovať, ako sa jeden chlapec odváži zdvihnúť ruku a prihlásiť sa namiesto neho, ale stačí jeden jeho pohľad a ruka je dolu.
Sledujem, ako jeho a a dve dievčatá odvádzajú do budovy súdu, a len čo starosta druhého obvodu skončí nejakú nudnú reč, vracia sa odtiaľ iba tá blondínka. To znamená, že do arény ide čiernovláska. A on, Lukas.

vedš nšco jako affs (sb)?