
Zvyšok dňa prežijem sledovaním ostatných žrebovaní, ale všetko mi to pripadá ako zo sna. Tváre jednotlivých vyvolených sa mi zlievajú dokopy, zapamätám si iba tučnú vyvolenú zo štvorky a černošku s hustými čiernymi kučerami trčiacimi na všetky strany z jedenástky.
Keď ukazujú žrebovanie zo siedmeho obvodu, vyzeráme tam úboho. Zábery neustále prepínajú na Thomovu červenú tvár a moju čudnú grimasu. Čo si o nás asi myslia ostatní vyvolení? Ľutujú nás? Predstavujú si, ako nás zabíjajú? Zapamätali si naše tváre? Zrejme si nás zaradili ako ľahkú korisť, a tak sa ku nám aj budú správať. Naše šance nikdy neboli veľké, ale mám pocit, že sa stále iba zmenšujú.
O niekoľko minút po skončení žrebovaní podávajú jedlo. Vyzerá veľmi chutne, ale ja som sa ho takmer nedotkla. Thom na tom bol podobne. Vlastne jediný, kto sa poriadne najedol bol Madison, keďže Carmen sa ani ku stolu nedostavila. Zmizla vo svojej izbe. Ktovie, čo tam robí. Viem, že môj život môže závisieť iba od nej, ale najradšej by som s ňou nemala nič spoločné. Ale bola mojou mentorkou a už preto by som sa mala aspoň snažiť vychádzať s ňou. Sľúbim si, že za ňou po večeri pôjdem.
Ako na zavolanie sa tu Carmen objaví, sadne si za stôl, ako keby sa nechumelilo a keď jej niekto ponúka jedlo, odmietne. Len si úhľadne zloží ruky a hľadí na nás.
My hľadíme na ňu a nastane trápne ticho.
Prvý ho preruší Madison, keď sa jej nenútene spýta, prečo tu nebola. Prebodne ho očami, a on sa postaví a odíde. Pri dverách na nás vrhne ešte jeden urazený, naštvaný pohľad, a potom zmizne.
Uvedomím si, že Madison musel byť aj jej sprievodca, a ak sa správal rovnako ako teraz, nedivím sa, že sa nemajú v láske.
,,Myslím, že by sme sa mali porozprávať." Oznámi nám.
Thom sa na stoličke nepokojne pomrví.
,,Čo je s tvojím mentorom?" zašepká, ale v tom tichu ho dobre počuť.
Carmen si povzdychne. ,,To nie je vaša vec."
,,Nie. Mali by sme to vedieť." Poviem odrazu a pozriem sa jej do očí. ,,Je jedno, či je to dôležité, alebo nie. Si naša mentorka a máš nám poradiť, ako prežiť. Zatiaľ to možno medzi nami nevypálilo dvakrát dobre, ale ak sa to má zmeniť, mali by sme si takéto veci hovoriť." Aj keď neviem, či je to naozaj také dôležité, viem, že nebudem dôverovať človeku, ktorý má predo mnou tajomstvá. A jej pomoc určite potrebujem.
Carmen sa zamračí, ale zrejme pochopí, že nám to už musí povedať.
,,Bolo to len otázkou času, kedy Sídlu už začne liezť na nervy. Viete, Runyon bol vždy... iný. Nech sa ho Sídlo snažilo akokoľvek zotročiť ako víťaza, nikdy sa im to nepodarilo." zamračila sa a začala sa hrať s prstami. ,,Neviem o ňom nejako veľa. Bol to síce môj mentor, ale o jeho minulosti toho viem iba málo, a ani jednu z tých vecí som sa nedozvedela priamo od neho - vždy bol ešte pár dní podráždený, keď som sa ho na niečo z toho spýtala. Z toho, čo viem, jeho mama zomrela, keď ju dali zbičovať. Odvtedy zostal sám. Nikdy nemal kamarátov alebo priateľku. To je asi hlavný dôvod, prečo mu Sídlo nemohlo ublížiť - nemal nikoho, na kom by mu záležalo, cez ktorého by mu mohli ublížiť." Na chvíľu sa odmlčala a zadívala sa niekam pred seba. ,,Keď vyhral Hry, otvorene odmietal prácu mentora. Ale vtedy nemal siedmy obvod už dlho žiadneho iného víťaza, a on pochopil, že aj keď sa mu to nepáči, deti, ktoré vyžrebovali potrebujú jeho rady a pomoc. Zrejme si uvedomil, že z tej práce nie je úniku, kým nevyhrá Hry ďalšie dieťa. A vtedy som Hry vyhrala ja." zase urobila prestávku a preglgla. ,,Určite si uvedomil, že Sídlo mu nikdy nedovolí vystupovať proti Hrám ani neplniť si svoje povinnosti, ale obávam sa, že mu to už bolo jedno. Keď ho pozvali na večierok na počesť Hier, povedal celej prítomnej porote aj tvorcom hier, že sa na ďalších už angažovať nebude a toto je pravdepodobne posledný krát, čo ho vidia. V podstate by som vlastne mala byť rada, že to nešiel povedať samotnému prezidentovi. Bol trochu arogantný, myslel si, že mu Sídlo už nemôže nič urobiť, a že sa nemusí nikomu ani ničomu podriaďovať, aj keď je pravda, že práve to, že nemal nikdy strach mu pomohlo vyhrať Hry. A teraz sa mu to stalo osudným, pretože asi tri dni pred žrebovaním ho z jeho domu odviedli Mierotvorcovia a potom mi oznámili, že na tieto Hry budem sama." Ukončí svoje rozprávanie a pozrie na nás a potom von z okna. Povzdychne si.
,,Je škoda, že sme celú cestu vlakom predebatili o nepodstatných veciach, keď sme sa mohli baviť o tom, čo by sa vám mohlo hodiť v aréne. Už sme takmer v Sídle, pozrite."
Vyskočila som zo stoličky a išla k oknu. Máme zakázané cestovať mimo hranice svojich obvodov, a preto som bola na Sídlo tak zvedavá. A možno taktiež preto, lebo to môže byť posledné mesto, čo kedy uvidím.
